Po minulotýždňovej rozprávke sme sa v ďalšom pokračovaní v našej nikdy nevieme kedy končiacej víkendovej cestománii po Slovensku vybrali do južnej části nášho okresu.Kedže rozprávka dopadla dobre a v batôžkoch sme mali pribalený aj modrý zdrap papiera,ktorý nás oprávňoval k vínimke zo zákazu vychádzania,a tak okrem práce a potravín sme mohli dokonca velkodušne absolvovať aj výlety do prírody v rámci okresu,nám nič nebránilo zdvihnúť svoje zadočky a vyraziť.
Prvé kroky,vlastne skoro ako každú sobotu,smerovali na Levickú stanicu.Tu som sa stihol občerstviť kávou z automatu.Prvou po týždni.Velmi mi nesadla,tak asi aj kávu už zo svojho jedálničku vynechám.No nič.Tentokrát sme vlakom necestovali a autobus tak často nemeškáva,všetko nám časovo vychádzalo a už sme sa aj viezli smer Šahy.Asi po hodinke jazdy mierne zvlnenou krajinou plnou kukuričných polí sme už stáli na námestíčku v Šahách.Toto námestie sme už poznali.Boli sme tu zhruba pred dvoma rokmi,kedy sme sa ale vydali na opačný smer.Tentokrát trošku pofukovalo a tak sme sa na chvilku schovali do búdky,aby Miška zchramstla svoje občerstvenie na cestu.No čo už.Však jej ešte vytrávi.Potom nám už nič nevadilo v pokračovaní a v poznávaní tohto kraja.
Naša cesta ďalej pokračovala cez mesto do mestskej části PRESEĽANY.Taká kludná,už dedinská čásť mesta.Čo mi tu najviac udrelo do očí bol pekný kostol a bocianie hniezdo uprostred dediny.Tu sme sa už odpojili od hlavnej cesty a zabočili k mrtvému ramenu rieky IPEĽ.
Teda aspoň som si pôvodne myslel,že tam rameno bude.Dlhá,dlhá rovinatá cesta zrazu odbočila.A čo po zákrute?Znovu dlhá,dlhá rovinatá cesta.Aspon tentokrát popri kríkoch za ktorými som si aspoň myslel,že je to rameno.Podľa prípravy som vedel,že by sme mali prechádzať cez most,ktorý vedie ponad toto rameno,a tak som hneď neskákal do kríkov,aby som ho videl.A dobre som spravil.Cez most sme síce prechádzali,ale rameno bola skor len bažina s rákosím a nie pekný potôčik ako som si pôvodne myslel.Tak som aspoň ušetril energiu,ktorú by som v kríkoch stratil.Túto energiu som však už neušetril za mostom.Nachádzal sa tu niečo ako kaprovitý rybník,kde sa mala ukrývať keška.Takže šup do kríkov a hľadať.Prebrúzdal som rákosie,kríky,mólo,stromy a vlastne ani neviem,či som ju našiel.Pokial to bola keška,tak už je z nej len torzo.Tak som túto kešku uzavrel a šup ďalej.Miške sa velmi páčil na rybníku odraz slnka,které mimochodom v tento novembrový deň na nás celý deň príjemne svietilo.
Teda pokiaľ sme neprechádzali tieňom.A určite aj vďaka tomuto slniečku malo naše pokračovanie pre nás nečakaný priebeh.Za rybníkom sme totiž pokračovali popri poliach,na ktorých okrajoch rástla pekná čerstvá tráva a znej na nás vykukovali kraaaásne bedle.Nepredpokladal by som,že v tomto čase také hríby ešte uvidím.A keby ich bolo pár.Ale keby sme mali košík,nazbierali by sme popri našej ďalšej ceste smaženicu na niekoľko rán.Alebo na kmíne.No čo už.Košík sme nemali,tak urobia radosť niekomu ďalšiemu.
Naše kroky už smerovali k hlavnej ceste,ktorá nás previedla cez rieku IPEĽ,za ktorou sa pred nami rozprestrela dedinka VYŠKOVEC NAD IPĽOM.Na rázcestí pred vstupom do dediny som sa u autobusovej zastávky pokúsil nájsť ďalšiu kešku.Žiaľ,tiež bezvýsledne.Tak sme zamierili priamo do dediny.Už od pohľadu sa jednalo o takú jednoduchú obyčajnú dedinku so staršími domami.Príťažlivou len jeseňou sfarbeních stromov.Mňa tu však zaujímalo futbalové ihrisko.Po zhliadnutí jednoho zápasu tejto dediny,kedy ale nehrali doma,som zpozoroval,že majú solidný fanklub.A tak som bol zvedavý na ihrisko.A nesklamalo ma.
Na to ako vyzerá dedinka tu asi kultúra funguje.Pekná tribúna,umelé osvetlenie.solídna,aj keď teraz určite kvôli korone neposekaná tráva.Prekvapilo ma a som zvedavý,aká asi atmosféra vládne priamo na zápase.
O tom,že tu kultúra asi funguje ma presvedčila aj pekná,opravená škôlka a hlavne mohutný kostol.
Za kostolom sme znovu prekročili Ipeľ a tu bolo poznať,že sa dedinka i trochu rozrastá.Objavili sme tu pár novostávb,ale v ich tesnej blízkosti aj rómske,akože domčeky.Zvláštná kombinácia na bývanie.A tu už sa naša túra chýlila pomalu ku koncu.Dorazili sme totiž na miestnu železničnú stanicu.Teda musím povedať.Oznamov,ako sa chovať na stanici,nástupištiach,v podchodoch a čakárni tu teda je.Už len to zabezpečenie sme márne hľadali.Ale na pousmiatie to bolo.Pekne sme sa posadili na slnkom vytopenú lavičku,
ja som zblajzol svoje občerstvenie a naskočili sme do vláčku z filmu SLUNCE,SENO,....,ktorý nás s prestupom do rovnakého vlaku v Čate doviezol v zdravý až domov.Takže tentokrát hodnotím bezproblémový,v krásnom jesennom počasí strávený deň a znovu sme si potvrdili,že aj v okrese Levice je ešte stále kam ísť do miest,ktoré sme ešte nenavštívili.Vďaka Bože.